Moje šestonedelie
Prišiel deň „D“, kedy sa malo narodiť naše dieťa – náš anjel, ktorý k nám prišiel akosi sám od seba. Ani nečakal na pozvanie a jednoducho bol v mojom brušku.
Keď sa náš malý princ narodil, s manželom sme boli najšťastnejší ľudia na svete. Bol to neopísateľný zážitok pre nás oboch, keďže sme pri prvom stretnutí s ním boli spolu.
Keď manžel odišiel z pôrodnice a mňa sestričky premiestnili na izbu na šestonedelie, konečne som si oddýchla a pospala. Malý vrackal plodovú vodu, takže mi ho na prvú noc nedali. Doniesli mi ho až večer, keď som sa cítila dobre a oddýchnutá.
Na druhý deň ráno, po všetkých vyšetreniach, mi malého priniesli a ja som bola nesmierne šťastná, že ho mám pri sebe. Ako prvorodička som vôbec nevedela, ako ho správne prisať na prsník, a tak som čakala, kedy mi to sestričky ukážu. Keď mi to ukázali, snažila som sa, aby sa maličký prisal, ale mliečko sa mi netvorilo dostatočne, takže som musela dávať umelé mliečko.
Po pár dňoch, keď nás prepustili domov, som bola nesmierne šťastná, že sme už všetci spolu doma pri manželovi a náš spoločný život začal.
Moje šestonedelie bolo krásne. Sú však veci, ktoré by som zmenila, ale čas sa už nedá vrátiť späť. Najviac by som zmenila to, že by som sa snažila dojčiť celé dni. Keďže s manželom bývame u svokrovcov, svokra so švagrinou a manželom boli s malým celé dni, kým som sa ja zotavovala a oddychovala. Keď prišiel čas kŕmenia, svokra vždy vravela: „Rýchlo treba robiť mlieko, aby sa malý napapal,“ takže som vôbec nemala šancu vziať si ho, ísť do izby a pokúsiť sa dojčiť.
Jediný čas, keď som mohla skúšať dojčenie, bol večer a v noci. Keďže bol maličký netrpezlivý, papal väčšinou umelé mliečko. Snažila som sa aspoň odsávať, aby sa mi spustilo mlieko, ale nestačilo to. Časom som stratila chuť skúšať ďalej a mliečko sa mi už nevytváralo. Veľmi ma to mrzelo, ale nikomu som to nedala najavo – ani manželovi. (Povedala som mu to až neskôr.)
Po týždni, keď som sa začala malinkému venovať naplno, lebo svokra šla do práce, som bola šťastná. Áno, bolo navarené a upratané, ale nepomáhalo mi to, že ona bola stále s mojím dieťaťom a ja som ho mala prakticky len večer a v noci.
Keď manžel po otcovskej dovolenke odišiel do práce, bola som s maličkým sama. Zvládala som to s ľahkosťou. Cítila som sa skvele, bola som oddýchnutá. Nebyť manželovej podpory, nezotavila by som sa tak rýchlo. Uvedomujem si, aká veľká vzácnosť je mať po boku muža, otca, ktorý sa stará o dieťa aj o matku a dáva jej pocítiť lásku, nehu, podporu a obdiv za to, aká bola statočná pri pôrode a po pôrode.
Teraz, po štyroch mesiacoch od pôrodu, mám so synom silné puto, o akom som ani nesnívala, aj napriek tomu, že nie je dojčený, ale na umelom mlieku. Puto medzi matkou a dieťaťom sa dá vybudovať aj bez dojčenia. Som veľmi rada, že som na tom zapracovala a náš vzťah je taký hlboký.
Moje šestonedelie bolo krásne, aj keď ten jeden týždeň so svokrou v pätách by som radšej vynechala. Viem, že nie každá mamička má krásne šestonedelie, a to je úplne v poriadku. Preto vytvárajme mamičkám v šestonedelí priestor na regeneráciu, oddych a nalaďovanie sa na bábätko. To je to najviac, čo teraz potrebujú.
Budem donekonečna ďakovať za svoje ťažké tehotenstvo, krásny pôrod a nádherné šestonedelie. Viem, že to nie je samozrejmosť a že hormóny po pôrode sú častokrát ako horská dráha.
Dajme si preto čas.
Kristína