Týždeň po pôrode som bola konfrontovaná s realitou. Zložila som si ružové okuliare.
A stalo sa to v momente, keď som plakala na posteli a povedala, že som psychicky na dne a dostala som odpoveď:
„Snáď si nemyslíš, že na to dno pôjdem za tebou.“
A vtedy som vedela, že je zle.
Premohol ma strach, že takto to už zostane. Že toto je ono. Už som raz niečo podobné zažila… len v zelenom. To snáď nie je možné. Dvakrát sa takto pomýliť?
Ostala som sama. S troma deťmi. A s rozrezaným bruchom.
Bolo leto. Prázdniny sa práve začali. Tábory boli vybavené, zaplatené, každé dieťa iný vek, iné záľuby, iné miesto. A ja sama. Tretíkrát po cisárskom.
Deviaty deň po pôrode sme šli kúpiť nosič, aby som si aspoň trochu odľahčila fungovanie. Sestrice, ďakujem za vás!
Áno, mama a kamoška mi pomáhali. Ale ja som bola zlomená na kusy.
A z druhej strany?
Tam prišlo len:
„Ak nemáš stráženie pre malú, treba na teba zavolať sociálku.“
„Keď nezvládaš tri deti, odovzdaj ju. Bude pomáhať stará mama. Ty len odsávaj mlieko.“
Wau.
Na moje hormóny to bolo… slušne povedané, dosť.
Prepla som sa do režimu „Ja vám všetkým ukážem“. Že to zvládnem. Sama. Rozvážala som deti na denné tábory, robila im program, uspávala ich, starala sa, aby im nič nechýbalo.
Sľúbila som dovolenku? Jasné.
Odšoférovala som v šestonedelí do Talianska.
Nevadí, že som sa nemohla kúpať kvôli jazve.
Nevadí, že som bola opálená podľa nosiča.
Nevadí, že som bola úplne vyčerpaná.
Boli sme tam. Misia splnená.
Hneď po jeho odchode sa ku mne nasťahovala Laura
Pomáhala mi.
Starala sa, aby som aspoň niečo zjedla a napila sa.
Dojčila som a odsávala každé tri hodiny. V noci. Cez deň. Spánok takmer žiadny, lebo Miuškin spánok bol úplne iný vesmír.
Dodnes si pamätám, že som počas leta videla snáď každý východ slnka.
To bol čas, keď bola Miuška hore aj dve hodiny vkuse, a ja som len pozerala z okna na to svetlo, čo mi svietilo rovno do očí…a vedela som, že začína ďalší deň.
Ale nič sa nemení.
Nie je mi lepšie.
Len musím nahodiť úsmev,
lebo moje deti si nezaslúžia vidieť realitu.
Potrebujú vidieť mamu,
ktorá tu pre ne je.
A ešte som si k tomu priložila vznik projektu. Ležala som večer pri malej, keď mi Laura poslala jedno video. A ja som si vtedy povedala:
Spravíme to. Za každú cenu.
A dopredu ma hnali spomienky keď som bola zhadzovaná za svoj spirituálny život, že som šarlatánka, že som nič nedokázala, že ženy, ktoré so mnou pracujú sú chudery. Áno, presne pár dní pôrode bol toto môj denný chlieb. A že som zlá mama…
Tak som si povedala:
Ukážem vám, že nie som len mama. Som SUPERMAMA. Som aj žena. Som aj podnikateľka. A zvládnem to aj bez pomoci.
50 kíl aj s topánkami. Diastáza 3,5 cm. Nespala som. Nejedla. Ale deti mali všetko.
Plnila som sľuby. Plnila som potreby. Plnila som aj nemožné.
A keď ma obvinili, že deťom nedávam jesť?
Tak som mala chuť začať piecť kváskový chlieb, len aby som dokázala, že to nie je pravda.
Pritom to bol len ďalší psychický nátlak.
Moja Achillova päta? Našli ju, nie je to také ťažké…Deti. Materská hodnota. Túžba byť dosť dobrá – v mojich očiach dokonalosti – nedosiahnuteľné..
Perfekcionizmus ma hnal vpred. Až som stratila seba. Ale vtedy som to ešte nevidela. Išla som ďalej.
A vieš čo je zvláštne?
Mám z toho obdobia hmlu.
Ako keby som nežila naplno, len prežívala. Len viem, že som sa veľa snažila usmievať. Chcela som, aby si ľudia nič nevšimli. Dlho skoro nikto ani nevedel, že som ostala sama. Hanbila som sa. Bála som sa komentárov, hodnotení, ľútosti.
Až neskôr som to prekonala. A dovolila si hovoriť pravdu. Bez hanby. Bez potreby vysvetľovať.
Len preto, aby iné ženy vedeli, že v tom nie sú samy.
A áno… boli chvíle, keď som si myslela, že sa vrátim
Že to všetko nejako ustojíme, že možno len prechádzame niečím ťažkým, že to bude iné.
Môj mozog, moje telo, všetko bolo v strese, v poplachovom režime, po pôrode, bez spánku, vyčerpané…
Kortizol mal deficit.
A tak som si hovorila:
„Možno je to celé moja chyba. Možno som prehnaná. Možno som mala viac ustúpiť.“
Aj takéto myšlienky tam boli.
To je realita ženy v prežití.
Ale nakoniec som sa k sebe vrátila.
Nie z hnevu. Z pravdy.
A keď si myslíš, že už nemôže prísť ďalšia rana…
… tak mi dva týždne po pôrode (stále v šestonedelí!) pípne sms – ja som totiž nikdy na zoznamkách nebola… Fotky z Tinderu. Úvodná fotka? Z nášho tehotenského fotenia – darček na Vianoce.
Uf.
Aj ja, ktorá som už zažila všeličo, som ostala sedieť.
Ako som to zvládla?
Úprimne? Neviem. Tento text píšem presne na výročie dvoch rokov, odkedy som sa oslobodila.
Ale vtedy? Vtedy som vypla všetko cítenie. Lebo ak by som sa neodpojila od cítenia, zničilo by ma to. A ja som sa musela postarať o deti. O všetko.
Dnes prechádzam liečením
Za tie dva roky sa udialo ešte veľa ďalšieho. Ale vždy, keď sa pozriem na Miu… alebo na náš projekt… viem, že to všetko malo zmysel.
Nikdy som nepočula „prepáč“.
Nikdy som nepočula „mrzí ma to“.
Ale už to nepotrebujem.
Je to za mnou. Preč.
Vždy som si hovorila…
…že keď už tretie dieťa, tak krásne, vedome, bezpečne. Že keď už naposledy, tak so všetkým, čo si žena zaslúži. Láskavé tehotenstvo, láskavý pôrod, láskavé šestonedelie.
Viac detí už nebude. Toto malo byť to „dokonalé“. A nevyšlo to.
Aj s tým som sa musela zmieriť. A to bolelo asi najviac. To prijatie, že sa to už nikdy nezopakuje. Že nepríde ďalšia šanca. Že niekto to celé pokazil… a už to nevezmem späť.
A tak som sa naučila hľadať pekné chvíle v tom, čo bolo. V maličkostiach. Nie preto, že to bolo celé krásne, ale preto, že som potrebovala niečo, čo ma udrží nad vodou.
Bola to cesta.
Nepotrebujem ľútosť.
Fakt nie. Nikdy som ju ani nežiadala.
Nie som obeť. Som žena, ktorá vstala. Z tej sračky, z chaosu, z rozbitých kúskov
a postavila niečo nové. Vlastné. Niečo, čo má zmysel.
A viem, že veľa z nás nechce, aby ich niekto zachraňoval. Len chceme môcť rozprávať nahlas, bez toho, aby nás niekto hneď súdil.
Lebo keď o tom hovoríme, zmenšuje sa to ticho, ktoré nás dusí. A možno niekde na druhej strane obrazovky sedí žena, ktorá si povie: „Nie som v tom sama.“
A o to ide.
Ak aspoň jedna z vás vďaka tomuto pocíti úľavu,
ak si niektorá z vás konečne dovolí prestať sa hanbiť, ak si povieš „aj ja to môžem dať“, tak to celé malo zmysel.
Fakt.
Preto viem, že dokážeme byť oporou pre každú maminu.
Lebo viem, čo je to prejsť temnotou.
Vieme, čo je to nemať nikoho.
Vieme, aké sú tie tiché noci, kedy nevieš zaspať, lebo hlava šrotuje na plné obrátky…
A viem, že sa vynárajú pocity viny, pochybnosti, strachy, predsavzatia, spomienky z detstva, z predchádzajúcich vzťahov…
A nie vždy nájdeš pochopenie na druhej strane.
Mojím snom je…
… aby žiadna žena, žiadna mama, nemusela prechádzať zraniteľným obdobím sama.
A nemusela vypnúť svoje emócie a pocity len preto, aby vôbec prežila.
Aby nezažívali matky zosmiešňovanie, ponižovanie, bagatelizovanie pocitov, hormonálnych výkyvov, strachov z novej role.
Možno tento článok má väčší presah, ale projekt Láskavé šestonedelie bol ten prvý krok.
A ja viem, že má zmysel.
S láskou,
Zuzi