Príbeh Lucky, mamy dvoch detí
Lucka je maminka dvoch detí. Taký typ ženy, ktorý veľa vecí zvládne sám. Dlhodobo bola skôr ona tou oporou pre ostatných.
A práve preto pre ňu nebolo jednoduché priznať si, že tentokrát by to chcela inak.
Už rozhodnutie ozvať sa bolo veľké
Ako sama hovorí, prvý krok bol pre ňu asi najťažší. Osloviť niekoho „zvonku“, pustiť ho do svojho priestoru, do rodiny. Nie je to úplne samozrejmé.
Zároveň ale vedela, že ju čaká návrat domov s novorodeniatkom a teda dvomi deťmi, každé v inom režime. A že tentokrát nechce ísť do toho s pocitom, že „nejako to zvládne“.
Keď sme sa dohodli ešte pred pôrodom, prinieslo jej to obrovský pokoj. Vedela, že príde domov… a nebude na to sama.
Iný začiatok po návrate z pôrodnice
Šestonedelie vie byť zvláštne obdobie. Fyzicky náročné, emočne citlivé a často aj dosť nepredvídateľné.
Lucka spomína, že pre ňu bolo veľmi dôležité práve to, že nemusela riešiť všetko naraz.
Nemusela hneď premýšľať:
- ako bude fungovať deň s dvomi deťmi
- čo robiť, keď sa režimy rozídu
- ako zvládne bežné veci popri únave
Mala priestor sa najprv trochu „zorientovať“. A to samo o sebe spravilo veľa.
Keď máš komu položiť otázku
Pri prvom dieťatku si veľa vecí hľadala sama. Internet, diskusie, rôzne názory.
Tentokrát to bolo iné.
Mala pri sebe Lauri, ktorej sa mohla opýtať – na spánok, dojčenie, nosenie, polohovanie.
Na veci, ktoré rieši každá mama, len nie vždy má istotu, či robí dobre.
A čo bolo pre ňu dôležité – dôvera. Že odpovede nie sú náhodné, ale vychádzajú zo skúseností aj vzdelania.
Obava, ktorú má veľa žien
Jedna vec sa opakovala aj u nej: „Ako sa budem cítiť s niekým cudzím doma?“
Nikdy predtým nemali nikoho, kto by bol u nich pravidelne, na viac hodín, viac dní v týždni. Nakoniec to opísala veľmi jednoducho – že to bola pre celú rodinu veľká zmena, ale veľmi dobrá.
Niečo sa uvoľnilo. Atmosféra bola prirodzená, nie nepríjemná.
Priestor, ktorý by inak nevznikol
Ako druhorodička riešila klasickú vec – ako sa rozdeliť medzi dve deti.
A práve tu vnímala veľký rozdiel. Mala možnosť byť chvíľu len s bábätkom. Bez toho, aby musela súčasne riešiť staršie dieťatko.
Spomína si na momenty, keď bolo doma ticho, staršie dieťa bolo vonku s Lauri …a ona len sedela s bábätkom a uspávala ho.
Bez tlaku. Bez pocitu, že niečo nestíha. A tieto chvíle si pamätá dodnes.
Tie „obyčajné“ veci, ktoré robia rozdiel
Často nejde o veľké veci.
Ale o tie úplne bežné:
- umývačka
- prádlo
- drobnosti v domácnosti
- starostlivosť o staršie dieťatko
Veci, ktoré zaberajú čas a energiu. A keď ich nemusíš riešiť, zrazu máš kapacitu na to podstatné.
Starostlivosť aj o mamu
Po pôrode sa veľa hovorí o bábätku. Ale realita je, že aj mama potrebuje čas.
Na hygienu.
Na oddych.
Na to, aby si vôbec trochu vydýchla.
Lucka spomína, že pre ňu aj obyčajné ležanie na gauči znamenalo veľa. Niečo, k čomu by sa sama dostávala oveľa ťažšie.
Veci, ktoré ostali aj po roku
Niektoré veci nezostanú len v tom období.
Napríklad nosenie v nosiči, ktoré predtým riešila skôr intuitívne, teraz mala možnosť naučiť sa ho správne. Alebo aromaterapia, ktorú dnes používajú bežne doma.
Niečo sa jednoducho prenesie ďalej.
Pohľad zvonku – partner
Zaujímavé je, čo spomínal jej manžel. Že pre neho to znamenalo istotu. Že keď príde domov, nebude tam chaos a napätie. Ale pokojné prostredie.
A že vie, že jeho rodina je v dobrých rukách.
Aj to je súčasť toho celého.
Keď sa na to pozrie s odstupom
Dnes, s odstupom času, to Lucka hodnotí veľmi jednoducho: že to malo zmysel.
A že by túto skúsenosť dopriala aj svojej dcére, keby raz bola v podobnej situácii.